Takže pôjdem poporiadku - dotyčná dáma si neželá, aby jej deti mali s ňou starosti. Nuž, to sa jej teraz pekne hovorí, ale keď bude stará a nevládna a keď bude vďačná za každý úsmev, čo sa jej dostane, bude to vidieť inak. Potom možno bude sedávať pri okne na vozíčku a bude sledovať dianie vonku s myšlienkami, že jej deti sa za ňou ani neobzrú a snažia sa ju vysáčkovať zo svojho života.

Dotyčná sa sťažuje, že posledné tri roky nebola na dovolenke. Nuž, moji rodičia boli za posledných 10 rokov, čo sa treba starať o babku, na dovolenke presne raz, pokiaľ nerátam návštevy rodičov. Nebadám na nich, že by jej kvôli tomu dávali menej jesť alebo celé noci premýšľali len nad tým, ako sa jej zbaviť.

Blahoželám vášmu manželovi, pani, ohodnotil si otca presne na 50 000, aby ste sa ho zbavili - a slovko zbavili tu podľa mňa naozaj sedí. Pokiaľ sú nám dovolenky a imanie prednejšie než živí ľudia z mäsa a kostí, kam sme sa to dostali? Rodičia sa bežne starajú o svoje deti do dospelosti a často aj potom. To je 18 rokov minimálne. Keby sme len natoľko ovládali matematiku, aby sme vedeli zrátať, koľkého sa museli zriecť naši rodičia, kým ešte boli oni sami mladí. Ale škoda hovoriť.

Kto neprežil, nepochopí... Nech aj hocijako veľmi chcem, ja aj moji rodičia to prežívame, a nechápeme tiež. Je pekné, že si pani neželá, aby sa s ňou v starobe zaoberali jej deti. Ibaže keď si tie deti vychová normálne a s citom, budú sa ňou zaoberať, pretože budú sami chcieť. Keby nie, mali by sme tu národ necitlivých, vyprahnutých ľudí, bez schopnosti obety pre druhého a so žiadosťou o protislužbu za aj tú najmenšiu láskavosť. To by bolo naozaj úplne "super."

Jednu príhodu na záver. Stalo sa to asi pred mesiacom, keď som ešte sedel v noci okolo pol jednej za počítačom. Z chodby som začul babkino volanie: Pišta, pišta! Tak som teda vyšiel, babka chcela odprevadiť na záchod. Nejako to však nestihla a plienka bola v momente naložená. Potichu som zavrel dvere, bez nervov babku očistil, vymenil jej plienku a uložil som späť do postele. Asi po piatich minútach som znovu začul volanie. Znovu som vyšiel z izby a znovu som šiel s babkou na vécko. Keď som však zbadal obsah plienky, ktorý bol o dosť "nebezpečnejší" ako prvýkrát, povedal som si, že je to na mňa moc, a šiel zobudiť maminu. "Mami, prepáč, že ťa budím, ale babka sa pokakala a myslím, že toto už sám nezvládnem." Mamina vstala, šla do kúpeľne a keď zbadala babku, nevyšla jej z úst žiadna nadávka. Všetko, čo povedala, bolo: "Choď spať, Juraj."

Mám dojem, že nám ľuďom častokrát chýba jednoduchá a základná vlastnosť. Obyčajná ľudskosť.